Určite každý má riadnu kopu známych, mnoho kamarátov a niekoľko priateľov. No výsadu najlepší priateľ/priateľka dávame jedine človeku, v ktorého veríme a myslíme si, že sa ne neho/ju môžeme plne spoľahnúť. Ja mám taktiež mnoho známych, veľa kamarátov, no priatelia sa nejako míňajú. Je pravda, že niektorí moji priatelia ma opustili pre moju niekdajšiu povahu, no viacerí sa stratili ako náhle som sa dostal do ťažkých situácií."V núdzi spoznáš priateľa!" Je to naozaj pravda. Jediné čo ma teší, je to, že už viem, kto sú moji ozajstný priatelia a na koho sa naozaj môžem spoľahnúť aj v dobrom, aj v zlom. Síce ma to veľmi mrzelo a zabolelo pri srdci, že tí, na ktorích som sa spoliehal sa na mňa vy...li, no život je už raz taký. Najväčšie prekvapenie, čo som kedy zažil bolo zistenie, že mám priateľa, ktorý je ochotný obetovať aj vlastný život za mňa. Nebol to nik iný, ako môj nemý štvornohý spoločník Lapaj. Bol to pes, akého som nikdy nevidel a ani nepoznal. Lapaj bol pes, na ktorého asi nikdy nikto, kto ho poznal, nezabudne. Mnohí ľudia hovorili, že ten pes mal viac rozumu, ako celá dedina dohromady. Už ako malé šteniatko bol extrémne múdry. Mali sme pre neho ohrádku, z ktorej sa vedel vyštverať ako opica, bez akéhokoľvek výcviku sa vedel slušne správať = keď bol s nami dnu v dome a potreboval ísť na WC, tak sa doslova vypýtal von, namiesto toho, aby to ako každé iné psíča pustil niekde v dome. To, že to bol môj najlepší priateľ som vedel dávno, pretože Lapaj ma vždy vedel rozveseliť, vždy sa vedel so mnou hrať a vždy vedel ako ma mňa, keď on niečo chcel. Spoločne sme spolu prechodili desiatky, dokonca si dovoľujem povedať, že až stovky kilometrov po našich okolitých lesoch a lúkach. Dokonca, keď sme spoločne chodili na huby, mi niekedy ukázal kde mám ísť. Všetky cestičky už poznal naspamäť a stačilo mu iba povedať kam ideme, a hneď vedel ktorým smerom má ísť a celou cestou bol kúsok predo mnou. Niekedy som sa vybral zajazdiť si na horskom bicykli po horách, tak vždy išiel so mnou, bežal, alebo kráčal popri mne a keď už bol unavený, zabrechal na mňa a keď som sa na neho pozrel, tak si ľahol na zem, počkal kým zastanem a potom ku mne prišiel a vyskočil mi do náručia, aby som ho odviezol domov.To, že sa Lapaj dokázal obetovať mi dokázal nie raz, ale dvakrát. Raz, keď sme boli nazbierať pár bedlí jedlých na lúku, čo je za našou dedinou pri lese, začal nervózne behať okolo mňa, vrčal a začal ma ťahať späť do dediny. Myslel som si, že sa chce len hrať, no v skutočnosti ma chcel chrániť. Totižto na tú lúčku, kam sme šli sme museli prejsť cez jenu horičku a pri východe z nej rastie mnoho kríkov, malín a čučoriedok. A práve v jednom z týchto kríčkov bol medveď, ktorý oberal maliny. Ako som sa priblížil k tomu kríčku, medveď sa vystrel a v tú chvíľu mi nebolo všetko jedno... Zmeravel som a keby nebolo Lapaja, tak neviem ako by to skončilo a či by som vôbec mohol písať tento článok. Lapaj totižto zaujal moju pozornosť asi jediným spôsobom, akým mohol. Zahryzol sa mi do ľavej topánky pri členku. Spamätal som sa a začal som rýchlo bežať preč dole kopcom do dediny. Vtedy sa už medveď vymotal z kríkov a začal tiež bežať za mnou. No Lapaj, namiesto toho aby tiež bežal preč, začal brechať do toho medveďa a tým zaujal jeho pozornosť. Keď už som bol asi tak 200 metrov ďaleko, obzrel som sa a Lapaj bol ešte stále pri medveďovi. Zavolal som teda naňho a vtedy začal tiež bežať za mnou. Medveď nás už neprenasledoval a tak sme síce veľkou okľukou, ale zdraví došli domov, kde sme si riadne odfúkli.Druhý raz sme boli tiež v lese na prechádzke, no to už bolo dosť ďaleko od dediny, keď znovu začal byť nejaký nervózny. Po predošlej skúsenosti som už tušil, že na nás číha nejaké nebezpečenstvo, tak som aj ja zbystrel. Zrazu ma chytil za nohavicu a začal ma ťahať dozadu, tak som sa podvolil, urobil som asi dva kroky dozadu a vtom sa to stalo. Asi 20, možno 30 kusov jeleňov a laní sa vyrútilo z porastu po mojej pravici a prevalili sa priamo predo mnou. Jeden kus vyskočil z toho porastu asi tak 40 centimetrov predo mnou a vtedy som si uvedomil, že keby ma Lapaj nestiahol naspäť, tak by ma rozdupali.Od tej doby sme boli s Lapajom nerozlučná dvojica a nech som išiel kamkoľvek do lesa, či už chystať drevo na zimu, alebo na prechádzku, alebo len tak s kamarátmi, tak všade bol so mnou a dával na mňa pozor a samozrejme ja na neho.Minulý rok na jar nám ale Lapaj ušiel na "zálety" a vrátil sa s tržnou ranou na hlave a zlomenou ľavou prednou labkou. Po pár mesiacoch sa mu rana na hlave úplne zahojila, no noha mu už nezrástla, ale naučil sa behať po troch. Potom v lete dostal porážku na zadné nohy a veterinár ho musel utratiť.Mnohokrát, keď mám ťažkú chvíľu, si spomeniem na Lapaja a na všetky príhody, ktoré som s ním zažil, pretože to nebol môj domáci maznáčik, ale môj naozajstný a verný priateľ.
